Keď premýšľame o vedomí, zvyčajne ho umiestňujeme niekam dovnútra človeka. Hovoríme o mojom vnútornom svete, mojich myšlienkach a skúsenostiach, akoby vo vnútri existovalo hotové „ja“, ktoré potom vstupuje do vzťahov s ostatnými ľuďmi a so svetom. Čím dlhšie sa však pri tejto predstave zastavujem, tým menej samozrejmá mi pripadá. Časť toho, čomu hovoríme „ja“, sa možno formuje práve vo vzťahu.
Na začiatku života ešte nepoznáme hranicu medzi sebou a svetom tak, ako ju poznáme neskôr. Postupne získavame skúsenosť, že niečo patrí ku mne a niečo prichádza zvonka. Aby mohlo vzniknúť „ja“, potrebuje sa objaviť aj „nie-ja“. Vlastnú podobu začíname rozpoznávať v kontakte s tým, čo nami nie je, a práve tu sa oddeľuje individualita od oddelenosti. Individualita znamená jedinečný bod skúsenosti, vlastné hranice a neopakovateľnú perspektívu. Oddelenosť pridáva predstavu, že tento bod existuje sám zo seba a vzťah je až niečo, čo k nemu neskôr pribudne.
Možno je to však opačne a individualita sa rodí práve zo vzťahu. Hranica potom nemusí byť múrom, ale miestom kontaktu. Pretože som určitým „ja“ a ty určitým „ty“, môže medzi nami vzniknúť skutočné stretnutie. Aj Jednota tým dostáva inú podobu. Nemusela by znamenať rozpustenie rozdielov ani stratu individuality, skôr schopnosť vnímať spojenie bez potreby zrušiť odlišnosť.
Vzťahy nám pritom neukazujú iba druhých ľudí, ale často aj nás samých. Niektoré časti seba objavíme až v blízkosti konkrétneho človeka. Môžeme sa považovať za pokojných, kým určitý vzťah neodhalí miesto, kde náš pokoj končí. Inde sa zasa objaví ľahkosť, odvaha alebo tvorivosť, ku ktorej sme sami nemali prístup. Skôr než by jedna z týchto podôb bola pravá a ostatné nie, môže sa ukazovať, že sme širší než predstava, ktorú sme si o sebe vytvorili.
Aj samotné „ja“ sa potom javí menej pevne. Keď ho hľadáme vo svojom vnútri, nachádzame myšlienky, spomienky, pocity, skúsenosti a stopy množstva vzťahov. Samotné „ja“ sa však zachytáva ťažko. Nie je vecou, ktorú vlastníme, ale perspektívou, z ktorej práve prežívame svet. Vzťah potom nie je iba stretnutím dvoch hotových identít, ale jedným z priestorov, v ktorých sa obe ďalej utvárajú.
Odtiaľ začína dávať zmysel aj pojem poľa. Nie ako niečo tajomné, ale ako skúsenosť, že samotné stretnutie môže vytvoriť kvalitu, ktorá predtým neexistovala. Vidíme to napríklad v rozhovore, keď sa objaví myšlienka, ku ktorej by sa ani jeden človek sám nedostal. Jeden niečo vysloví, druhý to zachytí z iného miesta a z tejto výmeny vznikne nový význam. Ťažko potom povedať, komu patrí. Vznikol medzi dvoma perspektívami.
Otázka vzťahu sa tu dotýka samotnej povahy vedomia. Vedomie nie je niečím úplne uzavretým v každom z nás, ale podstatou, ktorá sa cez jednotlivých ľudí zakúša z rôznych miest. „Moje“ a „tvoje“ vedomie nie sú dve oddelené skutočnosti, ale dve jedinečné perspektívy toho istého vedomia. Každá nesie vlastný príbeh, telo, pamäť a spôsob vnímania, no pod touto rozdielnosťou môže zostávať spoločný základ, ktorý sa v kontakte s druhým človekom ukazuje z iného miesta.
Druhý človek by potom nebol iba niekým, kto stojí oproti nám. Bol by iným miestom, z ktorého sa tá istá podstata pozerá na svet. Práve preto môže vzťah priniesť viac než výmenu dvoch pohľadov. Môže otvoriť priestor, v ktorom sa vedomie stretáva s vlastnou inou podobou a cez ňu rozširuje to, čo o sebe dokáže uvidieť.
Aj Jednota tým dostáva konkrétnejší význam. Individualita nie je oddelením od Jednoty, ale spôsobom, akým sa Jednota môže prejaviť z neopakovateľného miesta.