Keď hovoríme o pravde, často máme na mysli niečo pevné. Niečo, čo buď poznáme, alebo nepoznáme. V bežnom živote je to však zložitejšie. To, čo považujeme za pravdu, prechádza cez naše skúsenosti, pamäť, presvedčenia, emócie aj cez miesto, z ktorého sa na situáciu pozeráme. Dvaja ľudia môžu zažiť ten istý rozhovor a odísť z neho s úplne iným príbehom. Jeden má pocit, že bol odmietnutý, druhý si pamätá, že už nevládal pokračovať v konflikte a potreboval odísť. Obe skúsenosti môžu byť skutočné. Ani jedna však nemusí obsahovať celý obraz toho, čo sa medzi nimi odohralo.
Nie všetko, čo prežívame ako pravdivé, je zároveň úplným obrazom reality. To, čo cítime, je skutočné tým, že sa to v nás naozaj odohráva. Význam, ktorý tomu dávame, už môže niesť aj našu minulosť, obavy, očakávania alebo staré zranenia. Partner odíde počas hádky z miestnosti. Faktom je, že odišiel. Jeden človek môže v tej chvíli cítiť opustenie a pomyslieť si: „Nezáleží mu na mne.“ Druhý môže byť zahltený a snažiť sa zabrániť tomu, aby povedal niečo, čo by neskôr ľutoval. Celá situácia je širšia než jeden z týchto pohľadov. A ešte širšia môže byť o to, čo v danej chvíli nevidí ani jeden z nich.
Práve tu sa podľa mňa začína rozširovať vedomie. Nie množstvom odpovedí, ktoré človek pozná, ale schopnosťou ponechať priestor aj tomu, čo zatiaľ nepozná. Každý človek zároveň prináša do spoločného obrazu sveta niečo, čo nikto iný neprežíva úplne rovnakým spôsobom. Aj životné podmienky, ktoré sú nám vzdialené alebo si ich dokážeme len ťažko predstaviť, odhaľujú inú časť ľudskej existencie. V tomto zmysle sa môže ukazovať aj hlbšie prepojenie jednotlivca s celkom – každý z nás sa pozerá z iného miesta a práve tým sa cez ľudské životy odkrýva oveľa širšie spektrum reality, než aké dokáže obsiahnuť jeden človek.
Často sa snažíme neznáme čo najrýchlejšie uzavrieť. Potrebujeme vedieť, prečo niekto niečo urobil, čo určitá skúsenosť znamená, kto mal pravdu alebo aký zámer bol za správaním druhého človeka. Jasná odpoveď prináša pocit istoty. Istota a pravda však nie sú vždy to isté. Človek môže napríklad roky hovoriť: „Starám sa o všetkých, pretože mi na nich záleží.“ A môže to byť pravda. Až neskôr si všimne, že súčasťou tejto starostlivosti je aj strach, čo sa stane, ak prestane všetko držať pod kontrolou. Prvá pravda tým nezmizne. Len sa rozšíri. Rovnako môže byť niekto presvedčený, že si iba chráni svoje hranice, a po čase uvidí, že časť jeho odstupu chráni aj strach z blízkosti. Alebo si myslí, že druhému už dávno odpustil, kým určitá situácia neukáže, že v ňom stále zostáva niečo nedokončené.
Takéto chvíle môžu byť nepríjemné, pretože narušia obraz, ktorý sme si o sebe vytvorili. Práve vtedy sa však môže objaviť niečo, čo má schopnosť naozaj zmeniť naše porozumenie. Uvidíme väčšiu časť toho, čo dovtedy zostávalo mimo nášho pohľadu. A tým sa otvára ďalšia otázka: čo vlastne nazývame realitou? Je to iba to, čo môžeme vidieť, zmerať a spoločne overiť? Patrí do nej aj vnútorný svet človeka? A čo všetko existuje mimo toho, čo sme v danej chvíli schopní zachytiť?
Každý z nás prežíva svet z jedného konkrétneho miesta. Cez svoje telo, zmysly, pamäť a vedomie. Nikdy nezažívame realitu úplne bez seba. Aj obyčajný strom vidíme cez farby, vzdialenosť, svetlo, spomienky alebo pocit, ktorý v nás vyvoláva. Strom tým neprestáva existovať mimo nás, no to, ako ho prežívame, vzniká až vo vzťahu medzi tým, čo je pred nami, a tým, kto sa pozerá. Ak vedomie nie je iba pasívny pozorovateľ sveta, ale súčasť spôsobu, akým sa realita stáva skúsenosťou, potom sa pravda netýka iba toho, čo je „tam vonku“. Týka sa aj toho, čo do vnímania prinášame my sami.
Preto môže byť niekedy pravdivejšie povedať: Toto je moja skúsenosť. Takto tomu dnes rozumiem. A stále nemusím vedieť všetko, čo sa v tej situácii odohrávalo. Takáto veta necháva miesto poznaniu aj nepoznanému. V psychospirituálnej rovine je to dôležité aj pri silných vnútorných alebo transcendentných zážitkoch. To, čo sme prežili, môže byť úplne skutočné, a predsa nemusíme vedieť, aký je konečný význam toho, čo sa stalo. Môžeme vedieť, čo sme cítili, čo sa v nás zmenilo a čo sme si z toho odniesli. Otázka, čo presne sa odohralo na úrovni reality, môže zostať otvorená. Schopnosť ponechať ju otvorenú nemusí znamenať pochybnosť o vlastnom prežívaní. Môže byť prejavom hlbšej úcty k pravde.
A v takomto postoji je podľa mňa aj viac slobody. Nemusíme sa tak pevne držať vlastnej verzie udalostí ani mať potrebu presvedčiť druhého, že práve náš pohľad je jediný správny. Keď pripustíme, že každý z nás vidí iba časť obrazu, vzniká viac priestoru na počúvanie, zvedavosť a porozumenie. Do pravdy tak vstupuje aj láska ako schopnosť zostať otvorení druhému človeku bez toho, aby sme pritom opustili seba. Čím menej potrebujeme pravdu vlastniť, tým slobodnejšie sa k nej môžeme približovať. A čím menej potrebujeme druhého uzavrieť do svojho výkladu, tým viac priestoru zostáva pre blízkosť.
Ak teda hovoríme o vzostupe vedomia cez pravdu, nemusí ísť o cestu k čoraz väčšiemu množstvu odpovedí. Skôr o postupné rozširovanie schopnosti vidieť realitu bez potreby okamžite ju prispôsobiť tomu, čomu už veríme. Znamená to rozlišovať medzi faktom, vlastným prežívaním a interpretáciou, vedieť pripustiť pohľad druhého človeka a zároveň nechať otvorené aj to, čo zatiaľ nepoznáme.
Pravda sa potom nestáva niečím, čo vlastníme. Stáva sa smerom, ktorým sa približujeme k väčšej celistvosti pohľadu. A možno práve v schopnosti nechať otvorené aj to, čomu ešte nerozumieme, vzniká viac priestoru pre realitu takú, aká je – nie iba takú, akú ju poznáme.
Koľko reality dokážem prijať bez toho, aby som ju musel/a zmenšiť na to, čo už poznám?