Väčšina z nás má rada, aspoň občas, prechádzky.
Ideme do lesa, do parku alebo niekde k jazeru či rieke. Nejdeme tam s nejakým zvláštnym zámerom. Len si niekde pamätáme, že sa tam cítime akosi lepšie.
Spočiatku kráčame rovnako ako po ulici. V hlave nám ešte doznievajú udalosti celého dňa. Čo treba vybaviť. Komu ešte zavolať. Čo nezabudnúť kúpiť cestou domov.
Ani si nevšimneme, kedy sa tempo chôdze začne meniť.
Zdvihneme hlavu.
Svetlo sa hrá medzi konármi stromov. Vzduch vonia inak ako v meste. Niekde v diaľke počuť potok, ale len spev vtákov.
Možno sa zastavíme pri starom strome. Prejdeme rukou po jeho kôre a cítime, že je drsná. O pár krokov ďalej rastie uvidíme mach. Je mäkký a chladný. Ani neviem prečo, ale pohladím ho.
Takéto chvíle trvajú možno len niekoľko sekúnd.
A predsa si ich pamätáme.
Domov sa vraciame s pocitom, že nám bolo dobre. Nevieme celkom vysvetliť prečo. Veď sa vlastne nič mimoriadne nestalo.
Práve nad tým som sa dlhšie zamýšľala.
Čím to je, že sa v prírode tak často upokojíme?
Čo sa v nás zmení?
A prečo je ten istý človek, ktorý sa pred chvíľou ponáhľal, zrazu schopný len tak stáť a pozerať sa na svetlo medzi listami?
Keď sa z takej prechádzky vrátim domov, nič sa navonok nezmení.
Na kuchynskej linke leží tá istá drevená varecha. Kvety na parapete sú tie isté ako ráno a cez okno dopadá rovnaké svetlo ako včera.
A predsa je niečo iné.
Prichytím sa, že sa ešte stále usmievam. Len tak.
Akoby vo mne ešte chvíľu zostal pokoj z lesa.
Farby okolo mňa sa zdajú živšie. Mám pocit, že ich znovu naozaj vidím.
Vtedy si uvedomím, že počas tej prechádzky nezmizli moje myšlienky.
Len sa zmenili.
Namiesto toho, aby ma odvádzali od života, začali ho sprevádzať.
Všimnem si drevo pod rukou.
Teplo hrnčeka s čajom.
Vôňu jedla, ktoré sa varí.
Myšlienky sú stále so mnou, ale už neprekričia to, čo práve žijem.
Možno práve v tom je rozdiel.
Prítomnosť nie je chvíľa bez myšlienok.
Je to chvíľa, keď medzi mnou a životom nestojí nič, čo by mi bránilo ho vnímať.
A uvedomím si ešte jednu vec.
To, čo som našla v lese, tam nezostalo.
Prišlo so mnou domov.
Možno preto, že to nikdy nebolo ukryté medzi stromami.
Bolo vo mne.
Les mi len na chvíľu pripomenul, že aj obyčajná chvíľa je plná života.
