Kde vlastne končí naše vedomie a začína vonkajší svet?

Bežne máme pocit, že svet sa odohráva niekde pred nami. Niečo sa stane, niekto niečo povie, príde rozhodnutie, stretnutie alebo chvíľa ticha a v nás sa niečo pohne. Objaví sa pocit, myšlienka alebo potreba nejako zareagovať. Zdá sa prirodzené, že udalosť patrí svetu a reakcia patrí nám, no keď sa pri vlastnom prežívaní zdržíme o niečo dlhšie, táto hranica začne byť menej zreteľná. Do každej chvíle vstupujeme s tým, čo už poznáme, so skúsenosťami, ktoré si pamätáme, aj s tými, ktoré si už dávno vedome nevybavujeme, no zostali v spôsobe, akým čítame ľudí a situácie. To isté slovo preto môže v každom človeku otvoriť úplne inú skúsenosť. Svet, ktorý prežívame, sa tak vždy stretáva s tým, čo už v sebe nesieme.

Minulosť sa nevracia iba vo chvíľach, keď na ňu spomíname. Niekedy sa vracia oveľa tichšie, v tom, čo si všimneme ako prvé, čo očakávame ešte skôr, než sa niečo stane, alebo v drobnom vnútornom pohybe, ktorý nás vedie smerom, ktorý dobre poznáme. Človek, ktorý dlho žil v neistote, môže novú možnosť najskôr cítiť ako riziko, hoci samotná situácia ešte nič nehovorí o tom, ako sa skončí. Tak sa minulosť nenápadne vkladá do prítomnosti a cez naše reakcie pokračuje ďalej. To, čo sa odohráva vnútri, sa pretaví do rozhodnutia, tónu hlasu alebo spôsobu, akým do situácie vstúpime, a postupne sa stane súčasťou udalosti, ktorú potom vnímame ako niečo, čo sa nám stalo. Možno aj preto sa niektoré životné situácie vracajú v nových podobách. Menia sa ľudia, miesto aj okolnosti, no určitý pocit zostáva zvláštne známy, akoby sme zakaždým vstúpili do inej miestnosti a po chvíli zistili, že stojíme na veľmi podobnom mieste.

Keď si tieto pohyby v sebe začneme všímať, objaví sa ešte jedna otázka. Dokážeme pozorovať svoje myšlienky, pocity aj vnútorné napätie a vieme zachytiť chvíľu, keď sa v nás ozve niečo staré. Kto je však ten, kto si toto všetko uvedomuje? Myšlienky sa menia, emócie prichádzajú a odchádzajú, názory dozrievajú a niekedy sa počas života zmení aj to, za koho sa považujeme, no popri tom všetkom zostáva skúsenosť samotného uvedomovania, tichého priestoru, v ktorom sa tieto zmeny objavujú. Ak sa aj pocit „ja som tu a svet je tam“ objavuje v tom istom vedomí, v ktorom vnímame všetko ostatné, potom možno stojí za to premýšľať, aká pevná je vlastne hranica, ktorú medzi sebou a svetom prežívame.

Do toho, čo vidíme, vstupuje aj to, čo si o sebe ešte neuvedomujeme. Niekedy pripíšeme druhému človeku úmysel, ktorý nikdy nevyslovil, a obyčajná situácia v nás zrazu nesie omnoho väčšiu váhu, než by sme čakali. Súčasná chvíľa sa spojí s niečím starším a v prítomnosti začne žiť aj časť minulosti. Možno práve preto niektoré témy sprevádzajú človeka celé roky a vracajú sa v rôznych podobách, až kým nezačneme jasnejšie vidieť, čo sa pri nich zakaždým prebúdza v nás a akú časť ďalšieho deja tým sami pomáhame vytvoriť.

Sú aj chvíle, keď sa náš vnútorný svet zvláštnym spôsobom stretne s tým, čo prichádza zvonka. Dlho o niečom premýšľame a zrazu sa rovnaká téma objaví aj v našom okolí tak presne, že nás to zastaví. Môžeme mať pocit, že život je na okamih priehľadnejší a vnútorné sa strelo s vonkajším svetom v jednom význame. Práve odtiaľ pochádza aj stará predstava unus mundus, jedného sveta, v ktorom vnútorné a vonkajšie nemusia byť dve celkom oddelené skutočnosti, ale dva pohľady na jednu hlbšiu vrstvu reality. Ak túto možnosť pripustíme, hranica medzi vedomím a svetom začne pripomínať skôr pohyblivé rozhranie než pevnú čiaru, pretože svet na nás neustále pôsobí a zároveň doň každou reakciou, rozhodnutím a spôsobom vnímania vstupujeme aj my.

Aj v elaiRa Spirit preto vychádzame z konkrétnej situácie, pocitu alebo reakcie, pri ktorej sa dá na chvíľu zostať a všimnúť si viac, než vidíme na prvý pohľad. Niekedy práve takéto zastavenie ukáže, koľko minulosti vstupuje do dnešného rozhodnutia a kde sa začína otvárať nový spôsob, ako pokračovať.

„To, čo vidíme pred sebou, sa vždy stretáva s tým, čo žije za naším pohľadom.“