Slovo vedomie dnes počujeme všade. V duchovnom priestore, v psychológii, v osobnom rozvoji, v marketingu aj na sociálnych sieťach. Často však znamená niečo iné podľa toho, kto ho používa. Pre niekoho je vedomie schopnosť myslieť. Pre iného duchovná úroveň. Pre ďalšieho niečo tajomné, „vyššie“ alebo ťažko uchopiteľné.
Tento text nevznikol preto, aby vedomie definoval presne a navždy. Vznikol preto, aby vytvoril orientáciu. Aby si sa mohla/mohol v tomto slove nájsť, nie sa v ňom stratiť.
Vedomie nie je myseľ
Jedno z najčastejších nedorozumení je stotožnenie vedomia s mysľou.
Myseľ: - myslí, - analyzuje, - porovnáva, - hodnotí, - vytvára príbehy.
Vedomie však nie je to, čo sa v mysli objavuje. Je to priestor, v ktorom sa myseľ objavuje.
Môžeš si to všimnúť veľmi jednoducho: Myšlienky sa menia. Prichádzajú a odchádzajú. Niečo však zostáva – to, čo si ich všimne.
To nie je myšlienka. To je vedomie.
Vedomie nie je emócia
Ďalším častým omylom je stotožnenie vedomia s príjemnými pocitmi. Pokoj, láska, rozšírenosť, radosť.
Áno, tieto stavy sa môžu objaviť, keď je vedomie stabilnejšie. Nie sú však jeho podstatou.
Emócie: - majú vlnový charakter, - majú začiatok, vrchol a doznievanie, - sú reakciou nervového systému.
Vedomie je prítomné aj vtedy, keď sú emócie nepríjemné. Aj v strachu. Aj v smútku. Aj v chaose.
Nie ako riešenie. Ale ako tichá prítomnosť, ktorá vie, že sa niečo deje.
Vedomie ako spôsob bytia v tele
V duchovnom jazyku sa často hovorí o „rozšírení vedomia“, „vyšších stavoch“ alebo „vzostupe“. Tieto pojmy môžu pôsobiť inšpiratívne, no pre mnohých ľudí sa stávajú zdrojom jemného tlaku: byť niekde inde, než kde práve som.
Z pohľadu dozrievania vedomia sa však ukazuje iný smer.
Vedomie sa nepresúva hore. Vedomie sa usádza dole.
Nie ako pád. Ale ako návrat.
Do tela. Do dychu. Do nervového systému. Do bežných, obyčajných chvíľ.
Vedomie v tele neznamená trvalý pokoj ani príjemný stav. Znamená schopnosť zostať prítomná/prítomný aj vtedy, keď sa objaví nepohoda, neistota alebo vnútorný pohyb. Bez okamžitej potreby to opraviť, prekročiť alebo „byť nad tým“.
Vedomie nie je zážitok mimo tela. Je to schopnosť zostať v tele, aj keď sa niečo mení.
Keď sa vedomie postupne viac ukotvuje: - telo vysiela menej stresových signálov, - myseľ stráca potrebu neustále kontrolovať, - reakcie sa spomaľujú prirodzene.
V bežnom živote sa to neprejavuje ako neustály pokoj alebo odpojenie od reality. Prejavuje sa to veľmi prakticky:
- menej vysvetľuješ svoje rozhodnutia
- skôr si všimneš, že potrebuješ pauzu,
- vieš zostať v rozhovore aj bez okamžitej odpovede
- tvoje „nie“ je jednoduchšie a nemáš potrebu ho obhajovať
- telo ťa skôr upozorní na preťaženie
Niektoré situácie sa môžu zdať menej dramatické. Tvoje reakcie menej impulzívne.
Zároveň však pôsobia akoby pevnejšie a viac v súlade s tým, čo skutočne unesieš.
Tvoj systém už nemusí utekať.
Prečo sa veľa ľudí v slove vedomie stratí
Mnohí ľudia majú s vedomím skúsenosť, ale nemajú pre ňu pomenovanie. Iní majú slová, jazyk, ale nemajú ukotvenú živú skúsenosť.
A práve tu vzniká chaos: - pretlak významov, - pretlak výkladov, - porovnávanie sa, - snaha byť „viac vedomý“.
Z pohľadu zrelého procesu však vedomie nie je výkon. Nie je to niečo, v čom máš byť lepší/a než iní alebo lepší/a než včera.
Je to schopnosť: - zostať prítomná/prítomný, - aj keď veci nie sú jasné, - aj keď sa niečo vnútri mení, - aj keď myseľ nemá odpoveď.
Vedomie ako pole
Z metafyzického hľadiska môžeme vedomie vnímať ako pole. Nie ako osobnú vlastnosť. Nie ako niečo, čo „vlastníš“.
Pole: - v ktorom sa objavujú skúsenosti, - ktoré sa môže zahusťovať alebo stabilizovať, - ktoré má svoju dynamiku.
Keď pole nie je ukotvené, rozlieva sa. Keď je príliš tlačené, fragmentuje sa. Keď má dostatok bezpečia, usádza sa samo.
V tomto zmysle dozrievanie vedomia neznamená expanziu. Znamená integráciu.
Prečo je to dôležité
Ak pracujeme s vedomím bez tela, vzniká odtrhnutie. Ak pracujeme s telom bez vedomia, vzniká rigidita.
Zrelý prístup spája oboje. Bez tlaku. Bez sľubov. Bez eskalácie.
A práve o to ide aj v priestore, ktorý tvorím: nie viesť ľudí k „vyšším stavom“, ale podporiť ich v návrate k sebe.
Nie rýchlo. Nie silou. Ale v tempe, ktoré nervový systém unesie.
Ticho na záver
Ak máš pocit, že sa v tebe niečo mení, ale ešte to nemá slová, vedomie už je prítomné.
Nemusíš ho hľadať. Stačí mu vytvoriť priestor.
A to je miesto, odkiaľ môžeme pokračovať ďalej.